Úvod 2023

Zo spomienok vlka samotára

 

Vlk –divoká šelma –hrdý, cieľavedomý, starostlivý. Zámerne v snehu skracuje krok, aby mláďa stíhalo.  Ako vodca svorky pozoruje les pred sebou –hlava vztýčená, zadné laby skrčené, predné natiahnuté dopredu. Snaží sa nebadane pohybovať terénom, našľapuje do stôp iných –šetrí energiu. Potom sa zastaví na hrebeni, odkiaľ je výhľad. Porazený vlk sa stáva vlkom samotárom a žije sám. Karpatský vlk na rozdiel od severského je samotár.

„Julko, pozri! Aká veľká líška! Pozri na to chvostisko!“ ukazujem desaťročnému Julkovi veľké zviera. Spúšťame sa spolu na bežkách od Uršuľky dolu do Čutkova. Čo je to? Žeby naozaj líška? Veď tá je hrdzavohnedá a toto veľké čudo je sivočierne. Upaľuje hore strmým svahom v bukovom lese nad potokom. Veľká hlava, široká šija, ešte širší chrbát. A to chvostisko! Bože! Veď to je vlk! Je sám. Vlk samotár. Prvýkrát v živote stretávam vlka. „Doma ani muk, lebo by nás už nikdy spolu nepustili.“

Druhé stretnutie s vlkom bolo tiež dosť dramatické. Vyšliapali sme spolu s Evou ráno o štvrtej tajne na zakázanú Osobitú. Stojíme na predvrchole, obdivujeme kvety, rozhliadame sa. A tu sa nám stretli oči. Vlk samotár stojí na vrchole, hlava obrátená k nám. Pokojný. Hrdý. Nespúšťa z nás zrak. Zvedavý. Nezávislý. Mať tak jeho nohy! Mať tak jeho silu! Pozerá. My pozeráme tiež. Ani nedýchame. Čo robiť? Vyčkávame. Keď sa na nás dosť vynadíval, obrátil sa a pustil sa behom dolu Širokým žľabom.

Dnes som sa vybrala na Prašivú. Sama. Už dávno ma sem hnala túžba. Teším sa. Dolu hmla a predpokladám –na horách jasno. Inverzia. Hore bude teplo a nádherné výhľady. Málo ľudí. Pokoj. Veď je už prvý november. Idem sama, lebo ma ešte stále prenasleduje rozčarovanie z nedávnej túry. Rýchlo, nervózne sme „obehli“ Symbolický cintorín. Teraz si chcem užiť túto túru v pokoji. Žiaden beh. Môžem voľne dýchať a pokojne pozerať. Môžem voňať, počúvať, rozjímať, fotiť, čo sa mi páči a kedy sa mi zapáči. Nebudem nikoho dobiehať. Takto si užívam chodník do Hiadeľského sedla. Fotím vysoký, osamelý, už holý buk bez lístia. Veď je november. Pohľad na Novú hoľu, na krátky, ale milý hrebienok zo Zvolena na Malý Zvolen vyvoláva krásne spomienky. Rada som tadiaľ putovala za mlada s ujom Broňom, potom opakovane so žiakmi, pomedzi rozsypané snežienky s kamarátkami alebo fotiac ružové mečíky s Riškom. Tam je vždy pekne –za dažďa i hmly, po snehu i mäkkých machoch v slnku pomedzi bodliaky.

Spomínajúc šliapem sama strmšie do sedla. Fučím. Hmlou zaliate Pohronie je podo mnou. Zo striebornej hmly vystupujú známe kopce. Vľavo predo mnou Hrb s Ľubietovským Veprom. Bystricu s Jelenskou skalou, Šachtičkami a Panským dielom nevidno. Tam v diaľke preďaleko sa čosi črtá. Žeby až Sitno? Zrak mi zabieha dolu. Podo mnou sa rozlieva ako hnedá mláka na striebornej hmle Barania hlava s Kečkou a Kozím chrbtom. Aj tejto zimy tam zájdem na skialpoch. Ale opäť sama, pichne ma pri srdci. S mladými už nevládzem a „starí“ so mnou na lyžiach nepôjdu. Ticho. Kdesi pípa akési vtáča a ja búcham palicami, aby som neprekvapila medveďa. Tri hodiny som nestretla nikoho. Až na vrcholci Prašivej sa zbratám s Ľubietovcami. Vystúpali z Hiadeľa. Núkajú ma domácimi keksami a spomíname na spoločných známych.

Ja sa odpájam. Teším sa už na krátky zostup. Tam som zbierala čučoriedky… tam ďalej ma preháňal ochranár, lebo som stála mimo chodníka na machu a zbierala brusnice. Podľa neho ničím nohami mäkký mach. Predo mnou sa rozprestiera a stúpa do modrých výšok dnes zlatistá Malá Chochuľa. Väčšinou ju vídame hnedú. Na konci leta a v jeseni tu dominuje jej hnedá a do zlata sfarbená tráva. Vlní sa v jesennom vánku. „Pozri, Danka! Zelená Chochuľa! Takúto sme ju ešte nevideli!“ skríkla som počas jednej jarnej túry plná nadšenia, že vidím Chochuľu zelenú.

Milujem hrebeň Prašivej. Veľakrát som ho prešla v jeseni, v zime, na jar. Ako pomaly šliapem, dotieravo sa mi derú do vedomia spomienky.

V jeden deň počas Vianoc stojíme s Dankou v Hiadeľskom sedle. Vybrali sme sa cez Kozí chrbát na Donovaly. Zrazu modré nebo. Slnko. Počasie sa lepší a vo mne skrsol nápad. Nalievam Dane varený ríbezliak z termosky. „Daj si, Danka, daj! Daj si riadne! Ešte nevieš, čo ťa čaká! Budeš povoľnejšia.“ A možno pod vplyvom vínka Danka súhlasí. Ideme na Prašivú! Odbočíme po tyčiach na zimnú cestu a… Hrôza! Hup! Hup! Snehová kôra sa pod nohami láme. Vbárame sa do kosodreviny. Takto hore nedôjdeme! „Na kolená!“ zavelím. Štvornožky, chichúňajúc sa, občas trošku nadávame a pomaly stúpame. Zdolali sme to! Ťažkosti nepoznáme! Šťastné si potriasame ruky na prvom vrchole. O chvíľu nás čaká odmena. Východné svahy Prašivej sa belejú, silno žiaria v slnku, ťahajú oči. Svetlo sa na hrebeni láme ako na ostrí noža. Západ je čierny. Biela a čierna. Slnko a tieň. Nemám fotoaparát, nemôžem zvečniť túto vzácnu chvíľu. Nikdy viac sa mi takýto obraz nikde nenaskytol.

Spokojne idem ďalej. Na Veľkej Chochuli stojí hŕstka ľudí. Kochajú sa výhľadom. Liptov je už bez hmly. Tam vzadu vidno Stoh s Rozsutcom a celú Malú Fatru. Aj Veľká lúka na Martinských holiach s prievidzským Kľakom trčí von. Len celé Pohronie sa kúpe v hustej hmle celý deň. Moji známi z Ľubietovej sú už tiež tu. Chystajú sa ďalej. Čaká ich nekonečný zostup zelenou značkou do Brusna. Obdivujem ich! Ja som tadiaľ ešte nikdy nešla. Predpokladala som dlhý pochod lesom a to ma odrádzalo. Dnes však ľutujem, že tamten kút nepoznám.

Ja ešte sedím na bočnom vrcholčeku Chochule a užívam si výhľady. Lúčim sa pohľadom dozadu na hrebeň, ktorý som už prešla. Proti nízkemu novembrovému slnku je tmavý, temer čierny. Teší ma pohľad dolu na Lúžnu, na milované patočinské lúky, na Pustú dolinku a nad ňou na môj brusnicový hrebienok. Ach! Keby len brusnicový! Tam „naháňala“ medvedica s tromi mladými Edka a Erika. Tam som liezla raz začiatkom mája na Prašivú s lyžami na chrbte, s cepínom v ruke, občas na kolenách som sa chytala kosodreviny. Môj cieľ vtedy bola Veľká Chochuľa a lievikovitý žľab zo sedla Skalky dolu do Lúžnej. V správach v rádiu bolo, že v noci bude vo výškach mráz. To je dačo pre mňa! Na hrebeni bude ešte sneh, veď som ho pred týždňom z Korytnice videla. „Edo! Poď so mnou!“ Ale Edo povedal nie. On už zimný výstroj odložil. A tak ja, zaťatá, idem sama. S akými útrapami som liezla neznačkovane hore, radšej nejdem spomínať. A to sklamanie na hrebeni! Ten je už hnedý. Po krajoch sa drží len sneh z prevejov. Nech! Veď po kraji môžem zísť do Skalky na lyžiach. Spúšťam sa z Chochule na Košarisko. Pozerám vľavo. Fantastický západný žľab podo mnou láka. Prečo ho teraz nezlyžovať? Veď je v ňom ideálny stvrdnutý sneh s firnovou kôrkou. Zlyžuj ho! Šepoce mi v hlave. Choď! Ale som sama! Čo keď…? Obraciam sa, stúpam späť hore na Chochuľu. Tam ešte sedí mladučký Poliak -„hrebenáč“. Sám. „Prosím vás! Pôjdete ďalej smerom na Chabenec? Pozrite potom dolu do toho žľabu, či tam náhodou neležím. Chcem ho teraz zlyžovať.“ Mladík hneď vyskočí. Hádže batoh na chrbát a celý roztrasený vraví: „Keby dačo, kam mám zavolať?“

Ja si s nadšením užívam zjazd. Trošku sa mi strachom chveje žalúdok. Ale to len po prvé zapichnutie palíc. Skrčím kolená, pichnem silno palicami a odrazím sa. Hop! Vyskočím. Vo vzduchu sa otáčam. Nádhera! Firn šuští pod lyžami spolu so mnou. Po troch oblúkoch dychčím. Zastanem. Pozerám hore. Mladík čaká. Hop! Hop! Opakujem všetko niekoľkokrát až po snehové hrče starej lavíny dolu v žľabe. Zakývam mládencovi. Už môže ísť. Iste som v jeho očiach bláznom. Hazardérom.

Teraz stojím nad žľabom a spomínam. Už sa teším na zostup cez Košarisko do sedla Skalky. Stretávam už len dve osamelé dvojice. Občas zastanem, fotím, rozhliadam sa ako ten vlk v mojich spomienkach. Stojí na hrebeni, hlava vztýčená, pozoruje kraj pred sebou a pod sebou. Na čo myslí? Aj on si všetko užíva. Ja stojím, kochám sa pohľadom na Ráztockú hoľu, na vynárajúce sa Roháče, na rozložitý Chabenec a za ním na bočný hrebeň so Skalkou. Ach! Či je ten svet krásny! Koľkí ľudia prešli tadiaľto, odkedy svet svetom stojí? Myslím na nich. Tadiaľto prešla aj moja mama so mnou. Tadiaľto chodieval aj veľký turista –môj triedny. Kladiem nohy do stôp svojich predkov. Pred desiatkami, ba stovkami rokov tu už kráčali ľudia, najmä pastieri. Ťahala ich hore zvedavosť. Ťahalo ich hore dobrodružstvo a práca. Ťahala ich hore rovnaká vášeň ako ťahá mňa. Zvedaví túžili po výškach a diaľkach tak ako túžime my.

Pohládzam očami sedlo. Pri pútači stojí malá skupinka ľudí. Kam idú proti noci? Líham do voňavej teplej trávy. Chcem odfotiť Salatín cez zlatú trávu. Tá sa ligoce v zapadajúcom slnku. Nie, ešte nie v zapadajúcom. Ale v novembri popoludní stojí slnko na nebi nízko. Veľká hoľa nad Skalkou je ešte celá zlatá. Ja už začínam zostupovať dolu do postupujúceho šera. Lúky nad Lúžnou sú už v tieni. V hustom lese na blatistej rozoranej zvážnici je už skoro tma. Pod lesom nad dedinou zastanem. Neľutujem, že som občas „vlk samotár“. Prečo som sa k nemu prirovnala? Nuž, rada sa občas túlavam sama. Máte námietky? Áno. Máte pravdu! Ovládam všetky „proti“! Ale –povaha vlka samotára vás „nepustí“ a neopustí. Nie som ani zďaleka „divoká šelma“ ako on. Ani taká hrdá, ani nebojácna, ani taká silná, ani nezávislá. Ale som plná nadšenia. Aspoň tieň týchto jeho vlastností ma dnes napĺňa radosťou.

Pohnem sa dolu. Pomaly schádzam lúkami. Oproti mne sa kúpe Liptovská Lúžna už v popoludňajšom šere. Vzadu za ňou otcovsky čnie na nebi strážca –čierny Rakytov. Nikde nikoho. Lúžna hýri bielou, žltou a oranžovou farbou. Už ju chytila jeseň. A ja sa spokojná s dnešným dňom pomaly tíško norím do jej ospalého ticha.

Elena Stančoková