Cesta za šťastím

Spravte z dnešného dňa deň, na ktorý si budete s radosťou spomínať                                    Zig Ziglar

Začiatok decembra.

Už plánujem. Plánujem. Netrpezlivo plánujem. Niekoľko dní posnežieva. Pár hodín husto sneží. Koľko toho nasneží? V chodidlách mi už brní. Nemôžem vydržať. Ak tu nenasneží dosť, pocestujem na Štrbské pleso a vyberiem sa na skialpoch na Jamské a späť. Aspoň sa rozhýbem. Na lyžiach ponaťahujem iné svaly. Ach! Tá radosť z pohybu na snehu! Ja to mám tak rada!

V piatok pribudlo dosť snehu. V sobotu odmäk. A nedeľa? Jemne posnežieva. Ja už nemôžem vydržať. Zhľadúvam lyže, palice, pásy, lyžiarske topánky, impregnačný vosk na pásy, oblečenie… Von! Konečne von! Na sneh! Na lyže!

Boli časy boli. Spomínam na pradávne uhoľné prázdniny. Odhrnutý sneh pri cintoríne siahal až po vrch plota. Z Malina som sa vracala domov priesekou a na lyžiach som došla až do záhrady. Dnes je skoro, skoro tak isto. Sneh nesiaha ani zďaleka po vrch plota, ale lyže si môžem pripnúť pred bránou a ísť na nich chodníkom hádam až do Hrabova. A tak sa o to pokúšam. Nech si ľudia myslia, čo chcú! Iste ma niektorí sledujú spoza záclony a myslia si: Bláznivá! Už nemôže vydržať! Už má dosť rokov na to, aby mala rozum! Čo nesedí doma?! Myslite si, čo chcete! Ja idem za svojím šťastím. Ja sa teším! To je moja radosť! Čerpám ju zo seba, nie z iných.

Pomaly stúpam chodníkom hrabovskou Horičkou, prechádzam na zjazdovku a dúfam, že na Medvedej ceste bude dosť snehu a aká-taká stopa. Som sama. Moje osamelé šliapanie ale isto nebude nudné. Mám na čo, mám na koho myslieť. Mám o čom rozmýšľať.

Nedávno som videla film o jednej plavkyni. Diana Nyad vo veku šesťdesiatštyri rokov preplávala z Havany na Kube na Floridu. Plávala dva dni a dve noci. Kým sa jej podarilo splniť tento cieľ, mala štyri neúspešné pokusy. Stále musím na ňu myslieť. Bože! Plávala 53 hodín! Bez prestávky 177 kilometrov! Na čo myslela počas svojho plávania? Nudiť sa nemala čas. Makala a makala. Mysľou sa jej preháňali všetky ťažkosti, s ktorými bojovala počas predchádzajúcich pokusov. Spomienky, strach zo žralokov, halucinácie. Nekonečné osamelé hodiny vo vode. Ako jej to telo a myseľ vydržali?!

Pomaly stúpam, vžívam sa do jej pocitov. Mňa čakajú len zo tri hodiny „práce“. Na čo myslieť? Môžem spomínať na dávnych priateľov. Milovali lyže a sneh ako ja. Túžili po ňom. Nemohli sa ho dočkať tak ako ja dnes.

Brat Edo ide na Fotofórum. Poklusom ho dobieha Jozef. Beží z Čutkova na výstavu fotografií. Tiež tam má vystavenú jednu svoju fotografiu. „Edo, zima sa blíži! Čo nevidieť je tu!“ radostne oznamuje. Viac nemusí hovoriť. Edo vidí jeho šťastnú tvár a vie, na čo sa Jozef teší. No ten sa však už zimy nedočkal. Ja teraz myslím na jeho lyžovanie z Maďarova, na jeho strmé zjazdy z Derešov do Zadnej vody alebo z Brestovej do Spálenej… Robil ich veľa. Šťastný. A často sám.

Pomaly šliapem a pozerám aj Jozefovými očami na konáre bukov a liesok. Sú obalené snehom. Na niektorých sa ešte drží hnedé lístie. Vykúka spod snehu. Je pod mrakom. Sneh tíško padá, ja sa pomaly suniem vpred. Šťastná a spokojná. Čo viac potrebujem k šťastiu? Len tento sneh. Len túto mierne hlbokú stopu. Pohyb. Ticho. A svoje rozhodnutie – ísť na lyžiach dopredu a trošku hore. Dožičiť si šťastie. Pocítiť radosť. Obzerám sa. Zhlboka dýcham a voniam čerstvý vzduch. Teším sa, lebo lyže kĺžu v neporušenej stope. Poobede ju isto zničia pešiaci. S radosťou si užívam hladký sklz, biele okolie. Smreky sú obťažkané snehom, hlbšie sa skláňajú nad prieseku. Ja už netrpezlivo očakávam pohľad doľava nahor, keď sa zjaví nado mnou Veľká skala. O chvíľku sa belie a sivie oproti šedej oblohe. Mňa dobiehajú a obiehajú štyria či piati mládenci. Zdravia ma. Dlhé nohy. Rýchle tempo. Iste si merajú čas. Oni na Veľkú skalu ani nepozrú. Načo? Ani snehom obťažkané konáre nevnímajú. Prečo aj? Mladosť im veľkoryso dovoľuje rýchle tempo. Radosť z aktívneho a rýchleho pohybu. A ja im to dožičím. V tomto veku majú na to právo.

Kamarát Gedo mi raz urobil veľkú službu. Vybavil mi pre jednu známu dôležité vyšetrenie v Ľubochni. Chcela som sa mu niečím zavďačiť, tak vravím: „Gedko, čo môžem urobiť ja pre teba? Zažiadaj si čokoľvek, ak budem môcť, splním. Pôjdem s tebou na hocijakú túru, na túru, po akej túžiš.“ Gedo pozrel na mňa a ani sekundu nezaváhal. „Ešte raz v živote by som chcel prejsť na lyžiach zo Smrekovice dolu Bystrou dolinou.“ Dnes musím myslieť na neho. Ďalšia blízka duša. Spoločné túžby, rovnaké sny. A tak sme začali vyčkávať počasie. Začala som organizovať vývoz autom na Smrekovicu. Oslovila som brata, aby nám robil sprievodcu. Edo nezaváhal a tak sme jedného marcového dňa šli spolu na skialpoch v trojici. Modré nebo, prachový sneh, nerozbité a nerozryté „húpačky“. Ešte pred nimi malý gĺčik Becherovky na Jánošíkovej kolkárni. Šťastný pohľad na ligotavý Chabenec, končisté Tatry a biele Roháče. Ach!  To šťastie! Ach! Tá radosť!

Neponáhľame sa. Trošku bojujeme na strmých „húpačkách“. Tie príkre, problematické obchádzame horou vpravo. V prvom Šiprúnskom sedle sa tešíme z pohľadu na prievidzký Kľak, na Veľkú lúku na Martinských holiach. Pohľad sa nám zastaví na strapatej hlave Rozsutca. Zo strmých svahov Maďarova už šupli základové lavíny. V Šiprúnskom sedle nás odmení pohľad na Choč, Pilsko, Babiu horu. Zjazdík z Maďarova cez Chabzdovú do Bystrej doliny je pomalý. Nie je tu žiadna stopa. Černovci ešte nezorganizovali svoj tradičný prechod zo Smrekovice popod Nemecký kopec do Bystrého a do Černovej. Striedam sa s Edom, robíme stopu. V úzkej dolinke sú metre snehu. Plynulosť zjazdu narúšajú padnuté buky. Nadliezame, podliezame, obchádzame. Gedo nerepce. Stačí sa pozrieť na jeho tvár. Je pokojná, spokojná, šťastná. Gedo má už dobre vyše sedemdesiatky. Spolu s Edom sa tešíme, že si radostne plní svoj sen. A aj ja si ho dnes plním. Cítim v sebe Gedovu dávnu túžbu. Aj ja by som ešte raz chcela zjazdiť dolu Bystrou dolinou.

Spomienky sa mi preháňajú hlavou, keď pomaly stúpam k trom či štyrom posledným

„hangom“. Ja ten záver v tomto veku už vnímam ako stúpanie. Mladí ho isto prefrnkli. Ani nevedia, že je tu kopček. Predsavzala som si, že každý z kopčekov zdolám bez zastavenia. Stojím len na rovinke medzi nimi, započúvam sa do šumenia potoka. Je dôležitou súčasťou tejto úzkej dolinky. Ako to povedal Barabáš? Rieka – tepna zeme. Voda – energia zžitá so zemou. Aj ja to cítim. Tu nie je rieka. Len úzky potôčik sa súzvučne včleňuje do dolinky. Nabíja ju energiou. Dopĺňa jej bytie. Visiace cencúle zdobia skalky na jeho brehu. Tíško cinkajú. Hudba v prírode. Ach, mám to ja šťastie!

Predo mnou sa zrazu doširoka otvárajú biele Vlkolínske lúky. Bočné svahy sú neporušené, nepretína ich ešte žiadna stopa. Z hmlových mrakov sa derie von skúpe slnko. Čistý biely svet. Zimná krása. Liečivé ticho. Tá radosť! To šťastie!

Po včerajšom odmäku sneh stvrdol. Utvorila sa kôra. Občas ma nesie, občas vhupnem do nej aj s lyžami po členky. Nevadí. Veď sa neponáhľam. Sem-tam sa ozývajú starecké bolesti – kolená pichajú, nohy oťažievajú, plecia bolia. Pomaly stúpam do Vlkolínskeho sedla. Obzerám sa. Duša sa rozpína radosťou. Dôverne poznám tento kúsok môjho kraja. Vždy znova a opäť ďakujem za to, že mi je dopriate žiť tu. Zastavujem, obzerám sa. Za chrbtom sivejú Haliny, v diaľke počuť vrčanie snežných diel. Salatín sa skrýva za sivú hmlu, dnes nechce z nej vyhupnúť. Prašivú tiež dnes nevidno. Nič to. Všetko vidím svojím vnútorným zrakom a teším sa. Obrazy vtlačené do duše.

Nemám za sebou žiaden veľkolepý výkon. No a čo! Dnes som prežila veľa tichej radosti. Radosť z prvého snehu, z dobrej stopy. Radosť z pohybu, z ticha, zo zurčiaceho potoka a jeho cencúľov. Radosť z mladých aktívnych ľudí, zo spomienok na vzácne staré priateľstvá. Som bohatšia o radosť z tichej zimnej krásy. Som bohatšia o dnešnú cestu za šťastím. Šťastie sa ti pomaly ohlási, ale nepríde samo k tebe. Niet šťastia bez činnosti. Treba len trochu odhodlania, hádam i „zaťatia sa“ – tvrdohlavosti, zanovitosti a z každého dňa môžete spraviť deň, na ktorý si budete s radosťou spomínať. Veď každý z nás je sám kováčom svojho šťastia.

Elena Stančoková