Dar

Vytvorené s láskou k horám (Doby hory, 2021)

Napísané na novom mostíku ponad Furkotský potok

Čítate toto motto a poviete si: nič „moc“. Žiadna poézia, nič ľubozvučné. Áno. Uvedomujem si to. Chlapsky jednoduché. Strohé. Ale ide o to, akým obsahom je motto naplnené. A čo s ním urobím ja? Neviem, či sa mi to podarí. Máta ma to. Máta. Už je neskorá jeseň, zima je čo nevidieť tu a mňa to mátoží. Znepokojuje. Straší. Ešte som nič nenapísala. Nič som nevymyslela. O čom písať? To ma máta. Zážitkov by bolo dosť. Ale mne nestačí opísať túru. Potrebujem aspoň malý príbeh. Treba tomu dať akú-takú myšlienku. Tak o čom písať? Trápim sa. Je skorá jar a ja sa so psom túlam. Opäť idem s ním z Hrboltovej okolo Čebraťa. Križujem Dubovské lúky a snorím po vstavačoch. Veľmi túžim nájsť ďalší, mnou nepoznaný druh. Orchideu. Lúky sú posypané fialovými krókusmi. V pozadí z rannej hmly vystupuje Choč. Dubovské lúky mám rada. Chodím sem dosť často. Lúčim sa s nimi so strachom, že zmiznú. Že ich zničí nová diaľnica. Choč –katedrála. V mysli sa mi vynára spomienka, dávny zážitok. Stojím v múzeu impresionizmu v Paríži. Predo mnou Claude Monet a cyklus jeho obrazov s Rouenskou katedrálou. Modravá katedrála. Žiarivo žltá katedrála. Ružová katedrála. On stojí stále na tom istommieste a maľuje. Zachytáva portál gotickej katedrály vždy z jedného uhla –počas skorého rána, počas horúceho poludnia, k večeru počas zapadajúceho slnka. Mne vtedy tie obrazy vyrazili dych. Pochopila som Moneta. Stojí ohromený pred katedrálou a skúma ju a skúma svoje vizuálne pocity za rôznych svetelných podmienok. Zakaždým objavuje niečo, čo predtým nevidel. Horúčkovito maľuje. Tvorí a podáva ďalej. Zanecháva nám večný dar. Ja stojím teraz pred svojou katedrálou –pred Chočom. Fotím –Choč a v popredí kvitnú fialové šafrany. Choč nad bielymi divými čerešňami. Tmavý Choč nad modrofialovou šalviou. Opäť Choč –teraz nad hniezdom žltých „gonválií“ -žltohlavov. „Premeny“ majestátneho Choča v pozadí. Rad mojich vlastných meniacich sa pocitov v danom momente –v momente chvíľky. Moja túžba –aspoň niečo z toho zachytiť na fotke. Popísať slovom. A nenudiť ľudí. Nájsť vhodné slová. Dá sa to? A podať ďalej. Darovať. Nuž, ťažko písať o prchavých chvíľach, o prchavých pocitoch. Tak o čom budem písať? Dilema. Obraciam sa. Fotím lúky s už poslednými „štálmi“. Za nimi sa dvíhajú k nebu Šiprúne, nad nimi sa rozkladá Tlstá hora. Ďalej nevidím. Ona prekrýva ľubochniansky Kľak a Kútnikov kopec. Kútnikov kopec –moja ďalšia láska. Čo tak písať o ňom? Dáša prišla po mňa autom. Dnes plánujeme ísť len do Čutkova. Mirka tam našla hneď na začiatku doliny na kraji lesa črievičníky. Ukážem ich Dáške. Ale máme auto! Nepôjdeme ďalej? Už dávno plánujem prejsť celú trasu náučného chodníka zo Švošova na Kútnikov kopec. Poďme tam! Kútnikov kopec –široko-ďaleko najkrajšia kvetinová záhrada. Auto zaparkujeme v blízkosti kostola. Dnešnú túru nezačneme pri prvej náučnej tabuli vo Švošove, ale v Hubovej. Hádam natrafíme v dedine na značku a ďalšiu tabuľu. Pýtame sa na trasu –na tabule ľudí pred kostolom. Ani mladá slečna, ani mladík na bicykli o nich nechyrujú. Nevedia, že by sa malo niečo také v dedine nachádzať. Sme sklamané. A tak rozhodnem ja. Nejdeme sa tu motať a hľadať. Poďme na „žltú“ zvážnicu, ktorou chodievam na Kútnikov kopec odjakživa ja. Začneme túru od konca. Lúkami nad dedinou dosiahneme strmú, žlto značkovanú zvážnicu. Bude to pekné! Pamätám si na nej miesta s črievičníkmi, konvalinkami, s nádhernými orlíčkami. Konvalinky pomaly miznú. Vytláčajú ich kríky. Tri papučky sú už za zenitom –odkvitajú, ale orlíčky sú nádherné, vysoké. Sýtomodré. Pred vstupom do vždy vlhkého a lístím vystlaného lesa nájdem jediný exemplár vstavača vojenského. Je slabučký. Jeho fialkastá farba už bledne. Vystupujeme z lesa na asi najkrajšiu časť našej túry –na lúky Kútnikovho kopca so senníkmi. Spomínam: „To sú naše lúky!“ vysypala zo seba moja dávna žiačka „Jaroška“. „A na nich medzi lieskami hneď pod senníkmi kvitnú papučky.“ Usmievam sa. Dnes tu papučky nie sú, už odkvitli. Dáša užasnuto stojí. Kochá sa zeleno-žltou nádherou lúk. Nasáva pokoj a energiu prostredia. Cítime sa ako v starom svete. V dávnom čase. Lúky žltnú. Sú obsypané žltými kuklíkmi, žltými iskiernikmi a starčekmi, kde-tu žltne bôľhoj lekársky, na mäkkom hrebienku kruhy ľadenca –ľudovo „praženice“. Vo vánku sa chvejú biele koruny –husté klasy skorocelu. Bzukot. Sú obťažkané čmeliakmi, motýľmi, včelami. Otvárame dvere senníka, sadáme a oddychujeme. Tu by sa nocovalo v ľahkom spacáčiku! Pozerali by sme na čierne hviezdnaté nebo, snívali a mysleli by sme na nesplniteľné želania počas padania hviezd. Na východ a severovýchod sa nám otvárajú výhľady. Pod nami úzke Považie. Váh obtáča Čebrať. V diaľke sa črtajú Západné Tatry, vľavo Ostré, Kečky s Radičinou. Vpravo asi Plieška. Nikde nikoho. Slnko, teplo, ticho, pokoj. Ideme ďalej. Žltá značka sa spája s modrou, vedúcou z Ľubochne. O kúsok ďalej som pradávno v daždi a hmle bola hľadala značku na Červený grúň. Dnes je značkovanie výborné. Úzky chodníček nás vedie do sedla Poľana. Čítame tabule o salašníctve, senníkoch, o biotopoch Veľkej Fatry. Ó! „Dáša, pozri! Nádhera!“ Vrhám sa na kolená a fotím. Predo mnou jeden jediný exemplár vstavača hlavatého. Jeho husté špinavo ružové, guľovité súkvetie hrdo stojí oproti modrej oblohe. Ach!Ďalšia orchidea do mojej zbierky! Teším sa. Kedysi ich bolo na kalvárii dosť veľa, ale dnes pomaly miznú. Bojazlivo sa teším na stretnutie s ďalšou krásou. Bude tam? Pamätám si krásny výhľad od železných napájadiel pod sedielkom pri zostupe dolinou. Žltohlav európsky tu zaplavuje vrchol doliny. Áno. Žltohlavy tu ešte nevymizli. Sadáme medzi ne a kocháme sa pohľadom na Malú Fatru. Pod bielymi po nebi plávajúcimi oblakmi sa zelená ihlan Stohu, za ním strapatá hlava Rozsutca. Pred nimi sa belejú vápencové skaly Šípa. Nuž povedzte! Kde je najkrajšie na svete? Či nie u nás doma na Považí? Pomaly zostupujeme širokou zvážnicou k tabuli o rastlinstve Veľkej Fatry. Spomínam si, ako som sa týmito miestami túlavala od Černovej krížom cez Bystrú dolinu a ďalej lúkami bez značky cez Smrekovec a popri senníkoch lúkami do Hubovej. Hľadala som májovky. Dnes je trasa vyznačkovaná a ja musím myslieť na všetkých tých, ktorí sa o ňu pričinili. Koľko sedení, schôdzí, rečí, hádok predchádzalo, kým sa chlapi rozhodli a dohodli, kadiaľ trasu povedú, vyznačia, akým textom, ktorými informáciami ju obohatia! Koľko trámov museli pílou napíliť, sekerou nasekať, fermežou napustiť, farbou natrieť, vyviezť na voze, na chrbte vyniesť! Koľko jám museli čakanmi vykopať, aby mohli tabule zapustiť a osadiť! Koľko hodín, dní, týždňov, mesiacov trvala ich práca? Čo hovorí Rúfus?

„I prerúbať, i prerúbať sa do krásy, môj Bože! Sekerou.“

A prečo? Pre koho? Čo za to očakávali? Zaplatil im niekto za robotu? Poďakoval sa im vôbec niekto? Čo sa píše na novom mostíku nad Furkotským potokom neďaleko Rakytovských pliesok? „Vytvorené s láskou k horám.“ A zamlčali –s láskou k človeku. Čo chlapi počas tvrdej chlapskej práce cítili? Nastupovali do nej s víziou. Krôčik po krôčiku sa s ťažkosťami k jej naplneniu približovali, dopracovávali, kým svoju víziu naplnili. Nadreli sa a mlčky sa chlapsky tešili. Naša túra sa blíži ku koncu. Trochu si ju musíme skrátiť, lebo ideme k autu. Preto míňame ďalšiu tabuľu, schádzame popri kríkoch na lúky ku dedine a kautu. Rozhodli sme sa, že nabudúce urobíme celú trasu smerom zo Švošova. Chceme sa svojou túrou za túto rozprávkovú krásu poďakovať jej tvorcom. A keďže ide o trasu ako v zázračnej rozprávke, poďakujeme sa rozprávkou.